Kapurkové Revue

neverili mi veľmi, (ukrajinskí partizáni) také vypočúvanie, akému ma podrobili, zažilo málo ľudí. Vyrozprával som im všetko o sebe, o Slovákoch, nezatajil som ani dva výstrely.

Takto sugescívne, vo forme “ja” obnažuje v Oneskorenej reportáži Ladislav Mňačko prídeh “Ruda”, ktorý sa ocitne pred slovenským súdom po devätnástich rokoch:

 “Bol som vtedy čatárom Rýchlej divízie, viete čo to bolo, Nemci postupovali na Ukrajine a niekoľko tisíc Slováčikov tiahlo s nimi proti boľševickému moru, proti ancikristovi, nepriateľovi kultúry a civilizácie, fanfáry zneli, zástavy sa venčili stále nesmrteľnejšou slávou slovenského vojačika, za víťazného pochodu sme zostali niekoľko dní trčať na brehu malej riečky, ukrajinskí partizáni nám zapálili niekoľko vozidiel, naše veliteľstvo nikdy nerobilo pri takej príležitosti veľké parády, bolo treba podvihnúť bojového ducha, poľní žandári podnikli “vyčisťovaciu akciu”, prelustrovali sme najbližšiu dedinu, našli v nej päť ľudí, tých priviedli zviazaných na veliteľstvo divízie, zasadol poľný súd, ktorému predsedal sám general justície, to bolo vždy hladké a rýchle, banditi, záškodníci, boľševická chamraď, smrť obesením.

Exekúciu mala previesť naša rota, ale kapitánovi sa bridilo vešať ľudí, rozkázal svojmu zástupcovi istému poručíkovi, aby banditov zastrelil. Poručík zostavil popravčiu čatu, odviedli tých piatich, boli to dvaja roľníci, trasľavý starec, tehotná žena a ten dvanásťročný chlapec – k jedinému zachovanému múru v dedine, poručík elegantne švihol šabľou, padla salva, päť ľudí so zviazanými očami kleslo k zemi, každý inak, starec ešte pokročil dva kroky, tá žena len klesla na kolená, akoby sa chcela pomodliť, chlapec tesne pred salvou čosi zakričal, slovenskí vojaci mierili zle, to chlapča sa zvíjalo na zemi, šklbalo sebou a žena nariekala – mamička moja, ach mamička moja . . . a tí sviniari ich tam nechali ležať, bol som náhodou v blízkosti, videl som celý priebeh popravy, keď popravčia čata odpochodovala, podišiel som k tým dvom umierajúcim a dal som im ranu z milosti, najprv som zastrelil chlapca a potom tú ženu, na jej pohľad nikdy nezabudnem, naklonil som sa k nej a videl som v jej očiach aj údes z neodvratnej smrti, aj vari pocit vyslobodenia, musela mať strašné bolesti, vravím, strelili ju do brucha a nechali ju tam ležať, nech sa trápi. . . nechcelo sa mi, už-už som vkladal pistoľ do puzdra, ale jej oči akoby prosili, streľ, zastreľ, rýchlo a naraz, zbav ma tých strašných bolestí, nenechaj ma tak umierať . . . Priložil som pistoľ k jej hlave a odvrátil som sa. Musel som to urobiť, chápete, musel, a nikdy si to nebudem vyčítať, ani sa za to nikdy nebudem hanbiť.”

História sa rýmuje. Potomci fašistov obliekli nemecké zlaté prasa do maskáčov. Čurer Merz ohlásil vytvorenie najsilnejšej Rýchlej divízie v Európe. Slovensko mu s vytváraním rýchlych divízií úspešne drukuje v superrýchom konaní. Za najdrukovatejším Českom je tesne druhé.  Jurík – Slováčiková z PS ponúka idiotovi z Nemecka vlastnú divíziu vytvorenú z poslankýň PS. Ponúka amazónky pripravené bojovať na život a na smrť proti banditom v Rusku. Smutné je, že pán Valášek s inžinierom Naďom sa to prezvedeli poslední z Allgemeine Zeitung. Ešte smutnejšie je, že viac ako živý Edelweiss sa zastrája, že sa prerúbe sám. 

Mladým tlčhubákom zvlhol prach.

Mňačko vo svojej reportáži uviedol zvláštnu alegóriu. Vraj Rudo sa preháňal na koni po celom kraji, – hľadal partizánov, kým im raz v noci priamo vletel do rúk. Keďže história sa rýmuje a po krutom čase Veľkej vlasteneckej vojny dochádza k obratu, môžeme sa právom pýtať, čo by „Slováčik a Slováčica“ spravili po zrážke s Rusom.

Viem, poviem.

Slováčik v strese, “chlapci som fas, som jeden z vás”.

Slováčica, “chlapci som fasa, som ďežurnaja”.

————————————————————————————————————————————————————————–

Kaufland je posledný reťazec, pred III. svetovou,

ktorý ti ešte dovolí vziať so sebou kalerábové listy, – na rozdiel od Billy, Lidla, Tesca a Biedronky, – tie chcú po tebe len jedno, “zaplať a zmizni”.

Preto pri žiadnom z reťazcov nenájdete lavičku. Posedavajúci turista pred reťazcom je nežiadúci element, ale ak sa správa slušne na rozdiel od miestnych “gurmánov” je blahosklonne prehliadaný, ba dalo by sa povedať, že je neviditeľný.

Toto je prípad Harrisona Forda z júla minulého roka. V ten večer pršalo ako z krhy. Desať minút pred spustením mreže chlap v kapucni s obrovitánskym batohom a s príručným plastovým vrecom sa usalašil pred zberným automatom. V prvej chvíli som si pomyslel, že je to dobrovoľník, že celý deň zbieral v Národnom parku plechovky a plastové fľaše, a teraz ich jednu za druhou vyťahuje vdychuje im dušu, prinavracia im stratenú formu, stratený tvar.

Voluntér v tmavom pršiplášti po kolená pôsobil ako oceľový monument. Kapucňu mal zasadenú hlboko do čela, a dával si záležať, aby mu nebolo vidieť do tváre. Vyhovovalo mu, že v reťazci ostalo len pár ľudí, ktorých nezaujíma.

Stretol som ho ešte 5-6 krát, v podobnom čase, ale raz prišiel skôr a rozložil sa v sektore pre bycikle. Tentoraz čosi hľadal hlboko v batohu, čosi čierne s káblikom, čo vyzeralo ako holiaci strojček značky Braun. Voľný koniec zasunul do zásuvky v dvojmetrovej výške, o ktorej som nikdy netušil. Po oholení vyzeral ako Harrison Ford v najlepších filmových rokoch.

Keď som ho stretol naposledy v novembri, strašne trpel. Sedel na svojom batohu s hlavou ukrytou v dlaniach a vyzeral ako posledný človek Mary Shelleyovej.

PS.

Myslím, že Harrison bol bezdomovec – nomád, ktorý v noci prespával vo vlakoch a presúval sa po protektoráte.