Kapurkové Revue

V dávnych časoch, keď sa štyri kráľovstvá ešte držali za ruky a spievali o slobode, prišiel do ich zeme Hezoun – rytier, ktorému v slnku sa blyšťal vlas, viac než jeho brnenie. V ruke niesol zmluvy, ktoré sľubovali bezpečie, no písmená v nich písal sám diabol neviditeľným atramentom.

Vedľa neho kráčala Sedemhlavá princezná. Každá jej hlava sa správala inak – jedna rozprávala o mieri, druhá kričala, „Sláva“, tretia sa nehanebne votrela do reklamy na zdravie a bankové karty, štvrtá mlela čosi o spravodlivosti, piata o cudzej armáde, čo bude chrániť krajinu, ktorej nerozumie. Šiesta sa tomu smiala a siedma iba prikyvovala Hezounovi, ako poslušné zrkadlo.

Keď sa ľud pýtal, prečo ich hrad strážia cudzie vojská, princezná sa len usmiala siedmimi ústami:
„To nie sú vojaci, to sú naši ochrancovia. A keď sa vám to nepáči, choďte si sťažovať do banky – oni vedia, čo je pre vás najlepšie!“

A tak ľudia chodili, mlčky, s papiermi a pôžičkami, zatiaľ čo princezná točila ďalšiu rozprávku o šťastí, zdraví a poistení pre všetkých.

Na dvore medzitým postával mudrc Fiala, ktorý kedysi chcel učiť o slobode, no teraz počítal mince a čakal, kedy ho Hezoun pochváli. Hovoril veľa, no nikto mu nerozumel – možno ani on sám.

A tak V4, kedysi hrdá družina, sa rozpadla na štyri ostrovy. Každý ostrov sa volal Ja sám, a more medzi nimi sa volalo Zrada.

Na konci príbehu sa Sedemhlavá princezná pozrela do zrkadla a zistila, že všetky jej hlavy sa hádajú. Z jednej sa ozvalo:
„Možno sme to prehnali?“

Okolo prechádzal žobrák, sedem hláv ho zavetrilo a jednohlasne sa opýtalo:

Žobrák, žobrák,… čo si si pomyslel ako prvé, keď si nás videl v reklame VŠZP napoprvé?

Žobrák sa pozrel každej hlave do očú a odvetil,…

„pomyslel som si, že za toto zaplatí každý poistenec strašnú cenu“.