Kapurkové Revue

ktorý ti ešte dovolí vziať so sebou kalerábové listy, – na rozdiel od Billy, Lidla, Tesca a Biedronky, – tie chcú po tebe len jedno, “zaplať a zmizni”.

Preto pri žiadnom z reťazcov nenájdete lavičku. Posedávajúci turista pred reťazcom je nežiadúci element, ale ak sa správa slušne na rozdiel od miestnych “gurmánov” je blahosklonne prehliadaný, ba dalo by sa povedať, že je neviditeľný.

Toto je presne prípad voluntéra z júla minulého roka. V ten večer pršalo ako z krhy. Desať minút pred spustením mreže chlap v kapucni s obrovitánskym batohom a s príručným plastovým vrecom sa usalašil pred zberným automatom. V prvej chvíli som si pomyslel, že je to dobrovoľník, že celý deň zbieral v Národnom parku plechovky a plastové fľaše a teraz ich jednu za druhou vyťahuje, vdychuje im dušu, prinavracia im stratenú formu, stratený tvar.

Voluntér v tmavom pršiplášti po kolená pôsobil ako oceľový monument. Kapucňu mal zasadenú hlboko do čela, a dával si záležať, aby mu nebolo vidieť do tváre. Vyhovovalo mu, že v reťazci ostalo len pár ľudí, ktorých nezaujíma.

Stretol som ho ešte 5-6 krát, v podobnom čase, ale raz prišiel skôr, a rozložil sa v sektore pre bycikle. Tentoraz čosi hľadal hlboko v batohu, čosi čierne s káblikom, čo sa ukázalo ako holiaci strojček značky Braun. Voľný koniec zasunul do zásuvky v dvojmetrovej výške, o ktorej som nikdy netušil. Po oholení vyzeral ako Harrison Ford v najlepších filmových rokoch.

Keď som ho stretol naposledy v novembri, strašne trpel. Sedel na svojom batohu s hlavou ukrytou v dlaniach a vyzeral ako Posledný človek Mary Shelleyovej.

PS.

Myslím, že Harrison bol bezdomovec – nomád, ktorý v noci prespával vo vlakoch a presúval sa po protektoráte.