Koštoš dusil v sebe pocit nespravodlivosti dlho. Bol to on, kto deň čo deň riskoval život, – na rozdiel od päťdesiatich poradcov mdlého rozumu. Poradcovia sa radili o každom písmene, o každom slove, aby napokon vymudrovali takúto vetu:
“Nemám dôvod im neveriť.” (ZHN v Iraku)
Jedného dňa to Koštoš nevydržal a do vypulírovaného objektívu fotoaparátčika vyprskol rezanku. Fotoaparátčik si nič nevšimol. V hlave mal Patagóniu. Agóniu Iraku mal v paži. A tak klikal a klikal. Čoby neklikal.
Až po výprave mu ju v Drienkove vojnový výpravca zoškrabal nechtom a okorenil poznámkou, “no vidíš, ani to nebolelo.”
A veru chytil sa i do roboty. S vervou lepil fotorožky do rodinného albumu. Vôbec nepostrehol, kedy mu lepidlo udrelo do hlavy. Košický urgent bol jediné miesto, kedy utopenec vo vozíku vyzeral tak bezradne, tak ľudsky.
Pri humanitárnom bombardovaní Iraku prišiel Ali o sestru a o rodičov. V zlomku sekundy sa stal sirotou. Namiesto rúk a nôh mu ostali ohorené kýpte.
Žiaden globalistický posluhovač si nespravil s Alim fotofíčo s ceduličkou, “svoje záväzky si plníme!”
Kobercovo vyvraždených bolo milión ľudí.
A predsa mal tento príbeh šťastný koniec.
Namiesto Aliho pozval Lajčák na rekondičný pobyt tri anglické vdovy.
V Matagónii to takto chodí.
Celá debata | RSS tejto debaty