Kapurkové Revue

Nie, nemám na mysli Svetlanu s jej elaborátmi a konferenciami pod dohľadom  sklenného oka demokracie.

Mám na mysli zatienený svetlík Svetlany Žuchovej, ktorý sa mi stal včera, hľadiac pri sliepňajúcej lampe bolestným pravým okom do pozostalosti okresnej knižnice.

A oko pichalo. A nielen na dotyk. Bodaj by aj nie, keď si nezvyklo na Romboid.

Nuž, Romboid nie je balzam na oči, s blahodarným účinkom plátkov vokurky salátovky.

Romboid pichá od prvej strany, “tak nevedome”, od prvého písmena s názvom poviedky

Jedna           

Jedna žila dlho jednotvárnym životom. Píše o momente, keď si uvedomila, že je už dospelá a o tom, čo tomu predchádzalo v spomienkach. Čarovné na tom všetkom je, že k tomu došlo tak vleklo, tak oneskorene vo chvíli, keď stála pred spálňou v reťazci IKEA.

“Tagmi” by mohli byť, sterotyp, posilovňa – beh na stacionárnom bycikli, dobrodružstvá pri ceste do nemocnice, semafor, podchod, každodennosť poskladaná z očakávania zelenej na semafore a rybieho filé v jedálni.

“Tagom” by mohol  byť aj starorodičovský kredenc zaseknutý medzi poschodiami na odpočívadle schodiska.

“Tagmi” by mohli byť nekonečné čiastočky prachu trblietajúce sa v jasnom svetle zapadajúceho slnka.

“Tagom” by mohla byť najkrajšia spomienka, keď pôvodný (rodičovský) byt ostal  celkom  prázdny.

A “tagom nad tagmi” útulnosť miestnosti, a že nahromadené drobnosti, na ktorých sa usádza prach, tvoria bezpečie, v ktorom môže vyrastať dieťa.

                                                          ***

Jedna

francúzka, – čerstvý príklad neprekomlikovanej jednoduchosti. Nežije monotónnym životom, naopak užíva si život plným priehrštím. Nekladie si komplikované otázky, ako prišla k štyrom pohlavným chorobám. Užíva si výslnie súdneho procesu, užíva si svoje choroby.

Jej cesta k nim neviedla prekomlikovane cez Londýn, Paríž, Zurich a v zapečatenom vlaku. Viedla k nim cez manželskú posteľ, cez ktorú sa prehnali rýchle divízie  a napokon aj ten prasák – sused,… kým obeť sa tvárila, že je v opojení drog.

Je veľmi, veľmi zvláštne, že  si nechala urobiť toľko plastík, aby sa podobala na slávnu spisovateľku. Zaiste sú sviniari, čo si dve odlišné osoby vedia stotožniť. 

Ohromujúca je tá dokonalosť, keď po plastikách neostali žiadne stopy. Ak to porovnáme s nepodarenými plastikami “SD” natíska sa otázka, komu sa ešte páči SD po toľkých plastikách? Azda len advokátovi chudobných.

Pre mňa je strašidelná predstava dospelosti  národa.  Hlavne tá rýchlosť, akou sa udiala medzi dvoma venčeniami Agiho. Veru udialo sa toho neomalene nemálo, ba až habadej.

Nášmu národu sa podarilo dospieť opäť raz a znova. Takpovediac, od štvrtka do nedele. Od osláv SNP k vyznaniu lásky k NATO. Za eurofondy do vojny. Toto je ten diabolský  vzorec.

Preto odrazu na dospelosti tak záleží. Preto toľká tolerancia ku krádežiam.

Zdá sa, že aj obohateného prachu si užijeme habadej . A nevidel by som v ňom bezpečie, v ktorom môže žiť človek, zviera, strom.