Kapurkové Revue

Za Boha, za národ, nie. Pravoslávneho Boha vyhnal Zelenský. Za skorumpovanú Ukrajinu nie. Za včera odvolané figúrky nie.

Bojujú jeden za druhého.

Názorným príkladom bolo krátke video z frontovej línie. Zákop v tvare “T”, v ňom dvaja vojaci vzdialení od seba meter a pol. Už vedia, že sú sledovaní dronom. Vedia, že to, čo príde bude osudové. Nasleduje výbuch, ktorý roztrhá ich kamarátstvo na kusy.

Ihneď po výbuchu preživší kontroluje stav spolubojovníka. Niet mu pomoci, je mŕtvy. Až potom sa venuje vlastnému zraneniu. Pravou rukou vyťahuje gumený obväz, pomáha si zubami a zručne si oväzuje kýpeť tesne pod ramenom, ktorý mu ostal z ľavej ruky.

Pred časom bola publikovaná správa, že vojak po amputácii nohy žiadal o návrat na front k jednotke v ktorej slúžil. Známe je aj to, že zranení vojaci sa bránia opustiť vlastnú jednotku nakoľko nechcú, aby ich miesto zaujal niekto iný. Ak musia opustiť jednotku kvôli zraneniu, utápajú sa v pocite zrady.

Fenomén sa nazýva priateľstvo.

Fungoval vo wehrmachte, dezercie sa blížili k nule. Nemcov nespájala spoločná ideológia, nespájala ich láska k vlasti, či viera, že oni stoja na správnej strane dejín. Pravda je bolestná v tom, že aj monštrá sú motivované tým, čo je v nich dobré. Odvahou, vernosťou, spolupatričnosťou.

Na tomto stavajú aj okupanti v Kurskej oblasti. Čo myslíte, bude im to stačiť?